Z každého rožku trošku a ešte niečo naviac...

„Je nás veľa z láskou na rozdávanie, len nejako nevieme nájsť toho správneho človeka, ktorému by sme ju dali. Možno to funguje na princípe domina. Možno treba len začať. Keď sa odhodlá pár odvážnych na začiatku, nakoniec tá vlna príde ku všetkým. Podrgáme sa a popadáme do nových vzťahov. A keď to nevyjde? Existujú predsa antidepresíva, azylové domy, alkohol a kamaráti. A potom to treba skúsiť znova.“ Maxim E. Matkin Prológ Sedel som pred gymnáziom na lavičke a len tak pozeral do zeme. Pani oproti mne na mna chvíľu pozerala ako na narkomana, ktorý sa každú chvíľu rozbehne proti nej, kopne ju do hlavy a utečie spolu s jej kabelkou a dôchodkom. Keď sa na mňa znovu zadívala, usmial som sa, na čo sa zdvihla a odkráčala tak rýchlo, ako mohla. „Musíš vyzerať naozaj úžasne...,“ povedal som si. Za posledné štyri roky som sa vôbec nezmenil. Stále ten istý neutrálny pohľad, tie isté nakrátko ostrihané vlasy, ten istý výraz v očiach. „Niečo by si zo sebou mal robiť, chlapče.“ „Už je neskoro, aby som na sebe niečo menil,“ odpovedal som sám sebe, ale náhle som sa strhol, či ma niekto nezačul. Ak to takto pôjde ďalej, budem si musieť nájsť psychiatra. Stále neprichádzala. Mal som preto veľa času zrekapitulovať si históriu. A ako to vlastne bolo? Na vysvetlenie Rok 2003. Myslím, že to bolo v kvinte na gymnáziu. Áno, mal som vtedy síce len 15 rokov, ale to bol práve čas, keď som si prestal na dievčatách všímať, ako sú naučené na fyziku, a začal som pozorovať, že tá už má dvojky a tamtá dokonca trojky...á, nie to sú len mamine vypchávky. Skrátka, môj postoj sa vtedy zmenil. Možno to prišlo trochu neskoro, možno práve príliš skoro. Ale som si stopercentne istý, že to bolo práve vtedy, keď som sa beznádejne začal zamilovávať do Niki. Vlastne sa nevolala Niki, ale z dvoch dôvodov nepoužijem žiadne vlastné meno. Poprvé, moje bývalé by ma po tomto čine asi rituálne zabili, pretože by sa dozvedeli, ako to s nimi celé v skutočnosti bolo. Podruhé, moja terajšia priaťeľka by ma asi rituálne zabila, pretože by sa dozvedela, ako to s ňou celé v skutočnosti je. Tak teda...ale pekne poporiadku. Niki bola spolužiačka. Myslím, že v tom čase bolo u nás v triede tak päť pekných báb. Dokopy ich ale bolo osemnásť, takže výber nebol bohvieaký. A od začiatku kvinty sme sa s chalanmi nebavili o ničom inom, ako o tom, ktorú z nich by sme brali, ktorá už niekoho má, ktorá už aj dala, aj keď tá posledná otázka nebola vo veku 15 rokov celkom adekvátna. Ale to sme sa my, borci mladí, dozvedeli až o nejaký čas neskôr. Samorejme sme nevedeli ani o jednom nepísanom pravidle. „So spolužiačkami sa nerandí“, hovoril mi vtedy bratranec, už 19-ročný a v obore skúsený človek. „Je to spoločenská samovražda a ešte z toho nikto úplne bez ujmy nevyviazol.“ Ale ja, ucho neskúsené ( a hlavne blbé ), som vtedy nedával na rady starších. Preto som sa už viackrát popálil, ale asi nikdy nie dosť poriadne, lebo stále robím podobné chyby. Akt prvý – SMSky to istia Ak sa raz dozviem, kto vymyslel smsky, chat a ICQ, vlastnoručne ho zabijem a jeho telo vyvesím na stožiar pred Microsoftom ako výstrahu pre ostatných trúfalcov. Za všetko totiž môžu tieto „výdobytky techniky“. Všade vidím reklamy, ako „Nokia, connecting people“ , alebo podobné. Ktorý predajca však niekedy spomenul, že dotyčný pekelný nástroj sa dá použiť ako dokonalá zbraň proti vzťahom? Ani jeden. Mobily by sa mali predávať iba ľuďom od 50 rokov a aj to len šťastne ženatým a vydatým. Prečo? Lebo bránia v osobnej komunikácii medzi ľuďmi a tí sa potom boja isté veci povedať nahlas. Dobre, dobre, musím uznať, že si za všetko môžem aj sám, ale mobil má na tom svoj neodškriepiteľný podiel. Tak teda bolo to takto. Po troch spoločných rokoch sme sa ako spolužiaci celkom dobre poznali, ale akosi sme boli stále len spolužiaci. Potom som sa rozhodol, že to chcem zmeniť. Raz večer sme si len tak písali a ja som sa zmienil, že by sa mi celkom páčilo, keby sme spolu išli do kina alebo tak.Treba povedať, že keby som teraz bol vycúval, bolo by všetko lepšie. Ale nestalo sa. Čo už... Prišla mi odpoveď: „Bola by som celom rada, zajtra sa porozrávame?“ Celý šťastný som jej odpísal: „Jasné, tak teda zajtra v skole“ A tešil som sa na ráno. Ale asi to bolo zlé ráno, lebo nič, čo sa stalo potom a nasledujúce štyri roky, som neplánoval ani vo svojom najdivokejšom sne. Prišiel som skoro a ona tam už bola. Trochu sa začervenala, keď som sa na ňu pozrel, ale to bola asi jediná reakcia. Chcel som sa už-už spýtať, čo alebo ako ďalej, keď v tom do triedy vpálil Klaun. Klaun preto, lebo sa vždy hýbal, ako marioneta, ktorú sme videli na jednom školskom predstavení. Ako vždy povedal niečo múdre: „Čo si tu vyznávate lásku tak sami?“ „Samorejme, že nie. Dohadujeme sa, kedy by bol najvhodnejší čas zabiť klauna tak, aby to neprinieslo sedem rokov nešťastia.“ „Haha, veľmi vtipné. To preto sa Niki tak červená?“ NIki sa začervenala ešte viac. „Ale nedajte sa rušiť, idem von a budem vás špehovať z chodby.“ Chcel som pokračovať, ale začali sa hrnúť ďalší spolužiaci a už sa nedalo o takýchto veciach porozprávať vôbec. Keby som vedel, že najbližšiu šancu porozprávať sa dostanem o celé štyri roky, asi by som si to bol vtedy rozmyslel. Ale kedže neviem vykladať budúcnosť z čajových lístkov, nemohol som to ani tušiť. Celý ďeň sme teda nemali šancu si vymeniť ani dve slová, a potom prišiel víkend a potom, keď som sa konečne odhodlal jej aspoň napísať, som už len mohol pozerať, ako ide von s niekým, koho sme minule so spolužiakmi videli vchádzať do pochybného podniku v meste, a o ktorom sme si hovorili, že by mohol zbaliť dievča iba, ak by letelo na jeho 90 kíl svalov a nulovú mozgovú aktivitu a ešte by muselo byť slepé. I stalo sa. Nerozumel som, čo ja nemám a on má, ale tie svaly ma predsalen presvedčili. Začal som trošku žairliť, ale to ešte nebolo najhoršie. Vtedy po mne začala ísť jedna spolužiačka a ja som jej prezieravo nedal šancu. Samozrejme, že aj to sa mi vypomstilo, ale o tom neskor. Práve vtedy som si začal uvedomovať, že som do Niki naozaj zaľúbený ( ak sa teda o láske v takom veku dá hovorit ), a začal som pociťovať, že mi strašne chýba. Zároveň som začal cítiť celkovú nevraživosť voči telefónu, lebo som nebol schopný inak ako cez mobil povedať niekomu, že mám o neho záujem. Z toho samozrejme plynulo, že som nemal rád sám seba. Postupom času som však na moje pobláznenie zabudol. Ešte som vtedy nevedel, že sa mi to bude v pravidelných intervaloch vracať. Kdesi som už spomínal, že najhoršia vec, akú môže človek urobiť, je začať si so spolužiačkou. V čase, keď som rozmýšľal o Niki, o mna začala javiť záujem iná spolužiačka, Bambi. Ťažko povedať, prečo ju niektorí volali práve takto, asi to plynulo z jej priezviska, ale to je teraz jedno. Vedel som, že ju nechcem, ale keď sa ma pokúsila zbaliť druhý raz, nejako som sa nebránil a povedal som si, že to môže byť fajn. Postupom času som sa naozaj zamiloval. Nebolo to také, ako s Niki, ale bolo to fajn. Čo by to však bol za život bez poriadnych zvratov. Niekoľko dní potom, ako som jej veľmi úprimne vyznal lásku, mi oznámila, že ešte stále miluje svojho bývalého, ktorý len tak mimochodom stále miloval ju, a preto náš budúci vzťah nemá búducnosť. Ako to vlastne celé bolo, som sa dozvedel až neskôr, o to to však bolo intenzívnejšie. Totiž dievča, ktoré mi tvdilo, že ma bezvýhradne miluje, bolo ešte pred dvoma týždnami bezvýhradne zamilované do svojho bývalého-budúceho. Mimochodom, pred pár týždňami som sa dozvedel, že sú zasnúbení, a že to asi vyzerá vážne. Obaja mali osemnásť rokov tak pred dvoma mesiacmi a obaja sú ešte na strednej škole, ale veď sú predsa moderní ľudia...v každom prípade im prajem veľa šťastia v budúcom živote a dúfam, že sa naše cesty už nikdy neskrížia. Nie je všetko také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá...je to horšie. Ak si nenájdete potvoru, ktorá Vám znepríjemní život, potvora si nájde Vás a...znepríjemní Vám život. Prečo také niečo hovorím? Lebo sa to deje. Život je skutočne taký a najbláznivejšia telenovela je proti realite života len chorý výplod fantázie nejakého venezuelského scenáristu. Pokračovanie nabudúce...čo poviete?